Začnime lásku vnímať ako náklonnosť a uvedomíme si, koľko jej v sebe máme a k čomu všetkému ju cítime.
Láska….❤️
Ani si neuvedomujeme, kde všade okolo nás láska je, že ju cítime a máme ju v srdci. Len máme pocit, že lásky je málo. Záleží to od toho, ako lásku vnímame.
Osobne sa stretávam s dvomi extrémami – buď sa tvárime, že milujeme všetko a všetkých alebo sa hanbíme a svoj cit obmedzíme na pár ľudí – partner, deti, rodina.
Definícia lásky podľa slovníka je „prirodzená náklonnosť k niekomu, priaznivý cit voči niekomu, veľký mimoriadny záujem o niečo, záľuba v niečom, predmet záujmu.“ Akoby sme sa slova „láska“ báli. Skúsme ho teda nahradiť slovom náklonnosť.
Niekto dokonca kým má „iba rád“, tak to nepovažuje za lásku. Láska má svoju intenzitu. Niečo máme radšej, niečo menej, ale čokoľvek nám je príjemné a cítime k tomu náklonnosť, je to láska. Niečo doslova milujeme, niečo nám len nevadí. Opäť je to všetko láska. Náklonnosť cítime k jedlu, k filmu, k ľuďom či zvieratám. Nie je hanba cítiť náklonnosť k hmotným veciam. A takisto nie je hanba nemať voči niečomu žiadny cit. Keď poviem, že cítim lásku k svojim kolegom, neznamená, že som do nich zamilovaná. Ja len mám voči nim priaznivý cit. A ak priznám, že niečo „nemusím“, nemám rada, neznamená to, že nemám city.
Obmedzili sme sa na lásku medzi partnermi, v rodine, k deťom. Hanbíme sa priznať, že ľúbime svojich rodičov, svoje auto, svoju prácu. Na tom, že cítime náklonnosť, nie je nič zlé.
Čím viac si pripustíme, že láska je náklonnosť a priaznivý cit, nielen stav zaľúbenosti, tým viac jej budeme mať. Tým viac ju budeme cítiť. Vidieť. Lebo ona je všade, v každej veci, v každom človeku, vo všetkom okolo nás. Nemusíme milovať všetko. Ale nebráňme sa tomu, že cítime lásku – náklonnosť vo všeobecnosti.
