Trávime spolu čas, rozprávame sa, sme si blízko…
a predsa často netušíme,
čo tí druhí naozaj prežívajú.
Ich bolesti. Radosti. Túžby. Plány. 

 Lenže…
môžeme naozaj poznať druhých,
ak nepoznáme sami seba?

Myslím si, že nie.
Lebo naši blízki sa nám otvoria len do tej miery,
do akej sme otvorení my sami k sebe.
Len toľko vieme prijať.

 Niekedy nechceme počuť pravdu.
Nie preto, že by nás nezaujímala,
ale preto, že by otvorila naše vlastné, starostlivo ukryté bolesti.

Niektoré pocity sú ťažké priznať si aj potichu v sebe,
nie ešte ich vysloviť nahlas.
A tak si nasadzujeme masky dospelosti, skúsenosti, „pohody“.
Len aby sme nemuseli otvoriť vlastnú Pandorinu skrinku. 

 A priznám sa…
aj ja mám niekedy pocit, že už som to zvládla.
Že sa poznám.
Že som za tým.

A presne vtedy mi život jemne (alebo menej jemne ) ukáže,
že ešte niečo vo mne stále žije.
Stiahnutý žalúdok. Triaška. Nepokoj.

Vtedy viem, že je čas ísť znova do seba.
Pýtať sa:
 Čo ma naozaj bolí?
 S čím ešte nie som vysporiadaná?
 Čo ma táto situácia učí?

Lebo keď je niečo skutočne uzavreté,
nevracia sa to.
A ak sa aj vráti, už to so mnou nerezonuje.
Nechytí ma to. Nenastaví zrkadlo.

 A potom prídu nové situácie.
Nové výzvy.
Nové vrstvy seba.

Priznávam, robím to rada.
Nie je to vždy príjemné,
ale milujem ten pocit úľavy, keď veci pochopím.
Keď sa mi uľaví. Keď odpadne maska. 

Dnes sa mi žije ľahšie.
Viac sa smejem.
Cítim sa slobodnejšia.
Otvorenejšia vo vzťahoch – k sebe aj k druhým. 

Prestala som sa skrývať.
Ak ma niečo trápi, poviem to.
Ak niečo pochopím, zdieľam to.

 A práve o tom je Akadémia vedomého života.
O úprimnosti k sebe.
O sebaspoznaní.
O vzťahoch, ktoré sú hlbšie, pravdivejšie a živšie.

Ak cítiš, že chceš ísť viac k sebe,
nájdeš ma v   Akadémii vedomého života