Naši blízki sa nám otvoria len do takej miery, do akej sme otvorení my v sami sebe
Ako málo o sebe vieme. Nielen o sebe navzájom, ale o sebe samých. Bývame prekvapení, že sme nevedeli, čo prežívajú naši blízki. Trávime spolu čas a napriek tomu veľa o nich nevieme. O tom najhlbšom prežívaní, trápení, ale aj potešení, radostiach a plánoch.
Môžeme však vedieť o svojich blízkych, keď nevieme sami o sebe? Sme pripravení zdieľať s nimi ich najintímnejšie pocity, keď nevieme o svojich?Myslím si, že naši blízki sa nám otvoria len do takej miery, do akej sme otvorení my sami v sebe. Lebo len do takej miery sme schopní prijímať. Pretože niekedy nechceme počuť zo strachu, že by to otvorilo naše dobre ututlané bolesti.
Niektoré pocity sa ťažko odkrývajú aj pred sebou samým, nie ešte verejne. Ťažko sa nám nahliada do vlastného vnútra, do vlastného srdca. Skrývame sa za masku dospelosti a skúsenosti. Obhajujeme sa odžitými vecami. Len aby sme nemuseli otvoriť našu osobnú Pandorinu skrinku. Bojíme sa toho, čo sa z nej na nás vyvalí. Niekde vo vnútri to vieme. Ale radšej ju necháme dobre zamknutú.
Sama mám často pocit, že som TO zvládla, že už som za TÝM. Že sa poznám. Že som vysporiadaná. A presne v takej chvíli mi život dá šťuchanec, aby ma preveril, či naozaj. A priznávam, že napriek tomu, že na sebe neustále pracujem, isté veci vo mne rezonujú (stiahnutý žalúdok, triaška rúk a podobne). Stále. Musím tú svoju pomyslenú Pandorinu skrinku otvoriť a ísť do seba.
Zamyslieť sa, čo to spôsobuje, čím to je a čo sa mám z tej situácie naučiť. Čo ma skutočne bolí? S čím nie som vysporiadaná? Lebo ak by som už poučená a vysporiadaná bola, tak sa nezopakuje. Nenastane opäť rovnaká situácia. Ak aj nastane, ja si ju nevšimnem, pôjde mimo mňa. Už vo mne nezarezonuje, nenastaví mi zrkadlo. Vtedy viem, že je to zvládnuté. A zas prídu iné, nové situácie, ktoré ma preveria. Poučia. Posunú. Vďaka ktorým pôjdem opäť hlbšie do seba. Do sebaspoznania.
Priznávam, že to robím rada. Nie je to vždy príjemné, ale milujem ten pocit úľavy, keď to rozlúsknem. Oveľa ľahšie sa mi žije teraz, bez tej masky, že všetko je ok, a som v pohode. Vždy som rada načúvala ostatným, nesúdila, ako žijú, bola empatická, ale o sebe som hovorila nerada.
Teraz, ak ma niečo trápi, už to neskrývam. A s nadšením rozprávam o svojom poznaní, keď k nemu dôjdem. Oveľa viac sa smejem a bavím, cítim sa slobodnejšia. Už nie som zošnurovaná predstavami a očakávaniami ostatných. Vlastne, sebou samou. Ja som si nastavila mantinely, lebo to bolo bezpečné. Málo riskantné. Vraví sa, že niekedy je lepšie nevedieť. Pre mňa nie. Chcem vedieť, chcem tie svoje tajomstvá odkrývať a učiť sa z nich. Chcem byť sama sebou. – cítim sa nádejne.
