Neuvedomujem si, že naháňanie sa za stále novými vecami a zážitkami vlastne zapredávame seba. Svoj čas a svoj kľud. Svoje JA, Výdatne s tým síce kŕmime EGO, ale to nie je to, čo nás prinavráti k sebe samým.
Všetko máme na dosah, všimli ste si? Už sme si odvykli na čokoľvek čakať. Všetko môžeme mať hneď, tu a teraz.
Máme dostatok všetkého. Na mandarínky nemusíme čakať do Vianoc, na nové auto nečakáme roky, maximálne pár týždňov, na dovolenku ideme kedykoľvek. Proste máme všetko hneď. A čím viac máme, o to viac sa ženieme. Tým, že môžeme mať všetko bez čakania, sa okrádame o nadšenie z toho, keď to získame.
Berieme to ako samozrejmosť a v momente, keď danú vec získame, už hľadáme, čo ďalšie si zabezpečíme. Preniesli sme to aj na naše deti. Sú naučené dostať všetko, čo sa im páči. Žiadne čakanie na Vianoce, narodeniny… Vypýtajú si niečo a dostanú to.
Kompenzujeme im tak našu neprítomnosť. Možno sme prítomní fyzicky, ale nie psychicky, keďže hlavou nám neustále ide program čo, kde a ako získať. A tak uľavujeme nášmu svedomiu aspoň takto. Dočasnou detskou radosťou. Dočasnou našou radosťou.
Táto doba je úžasná a desivá zároveň. Úžasná v tom, že nikto už nerozhoduje o tom, kedy a kam pôjdeme, že ak niečo chceme, môžeme to mať. Ale je desivá v tom, ako nás oberá o radosť zo získaných vecí. O radosť z čakania. O radosť zo života. Z menších úspechov. O nadšenie, keď niečo nové nadobudneme.
Ako dlho sa tešíme, keď získame novú vec? To už ani nie sú túžby, čo nás ženú za niečím novým. Je to akoby až závislosť mať stále niečo nové, mať stále viac. Investovať zarobené peniaze do niečoho.
Uvedomujeme si ale, že vlastne investujeme seba? Že sme schopní brať si pôžičky len preto, aby sme si mohli niečo dopriať? A koľko z tých vecí reálne potrebujeme? Koľko ich využívame? Stihneme ich vôbec používať a tešiť sa z nich? Najväčšou nevýhodou toho je, že nás táto sloboda ženie do stále väčších výkonov.
Chceme viac zarábať, aby sme nemuseli šetriť a čakať na vytúženú vec. A tak sa naháňame. Máme preteky sami so sebou. Ale dokážeme sa ešte tešiť z toho, čo nadobudneme? Mne sa zdá, že ani nie. Vôbec si neužívame radosť z toho, čo máme. Ten pocit, že KONEČNE je to naše.
Nedostatok času na seba si kompenzujeme kúpou nových vecí a zážitkov v domnienke, že sa odmeňujeme za to, koľko pracujeme. Ale je to len sebaklam. Lebo hmotné veci nás nevrátia k sebe samým. Nevrátia nás k úprimnej radosti a nadšeniu.
Je to len potešenie EGA. Ego nechce, aby sme sa stíšili a vrátili sa k sebe. Bojí sa, že ho nebudeme vyživovať a nebude nás môcť ovládať.
Naše JA potrebuje niečo úplne iné. Slobodu. Lásku. Pokoj. Radosť. Skúsme trochu spomaliť. Užívať si to, čo práve máme bez potreby naháňať sa za niečím iným. Len si užiť ten pocit, že môžeme, ale nemusíme. Že sme už dostatočne obklopení výsledkom nášho snaženia.
Krásny deň, priatelia.
Vaša Slavka
