Keď sa úprimne pozrieme na svoj život, musíme si priznať, že často potláčame svoje emócie, len aby sme boli za „pekných“. V nádeji, že zanecháme dobrý dojem. V akomkoľvek vzťahu máme občas problém priznať a pomenovať, čo sa nám nepáči. Že už je toho naozaj dosť a proste stačí. A pritom dnes už vieme, že sa to napätie v nás usádza, že nám spôsobuje zdravotné problémy, stres, tlak, chronické choroby...
Teraz som bola nechtiac svedkom situácie, pre mňa krásnej. Plačúce dieťa, ktoré sa hodilo o zem. A maminka, ktorá pri ňom stála. Čakala som, čo urobí. Po pár sekundách sa zohla k dieťatku, dala mu dole čiapku a niečo mu ukázala v diaľke. Dieťa hneď prestalo plakať. A odišli ruka v ruke. Krásne to bolo v tom, že maminka sa napriek ľuďom na ulici nenechala stiahnuť a nekričala. Dala dieťaťu čas, prijala to, čo sa odohrávalo. A to ma potešilo. Nie teda ten smútok dieťaťa, ale prístup maminky. Tak by to malo byť. Mali by sme dovoliť deťom vyjadriť nesúhlas, nespokojnosť a nekričať na ne za to. Lebo to, čo si z toho potom odnášajú do dospelosti je neúprimnosť. Nevedia povedať pravdivo, čo sa im páči a čo by chceli. Majú strach, lebo sú za to kritizované a je na ne kričané.
Chceme zanechať dobrý dojem
Keď sa úprimne pozrieme na svoj život, musíme si priznať, že často potláčame svoje emócie, len aby sme boli za „pekných“. V nádeji, že zanecháme dobrý dojem. V akomkoľvek vzťahu máme občas problém priznať a pomenovať, čo sa nám nepáči. Že už je toho naozaj dosť a proste stačí. A pritom dnes už vieme, že sa to napätie v nás usádza, že nám spôsobuje zdravotné problémy, stres, tlak, chronické choroby… Niekedy by naozaj bolo lepšie sa vykričať a vyziapať ako to nechať potlačené v nás. Lebo viete čo? Ak to nepovieme, tak sa nám tá situácia zopakuje. A bude sa opakovať, kým ju nedoriešime. To, že potlačíme emóciu, to nie je zvládnutie situácie. To je len potlačenie. A ono to raz vykypí.
Robíme to pre seba
Netvrdím, že sa tým problém vyrieši. Ide však o to, že sa nám uľaví. Že urobíme niečo pre seba. Niečo, čím sebe otvoríme nové dvere. Dvere k sebaláske. Lebo sa konečne dokážeme zastať sami seba. Sme autentickí vo svojich pocitoch. Nemusia byť príjemné, ale sú naše.
Poznám to
Sama som sa často správala tak, ako popisujem vyššie. Hlavne, aby som nebola za hysterku. Ale nikam to neviedlo. Naopak. Niekoľko dní ma zmietali emócie ako hnev, smútok, žiarlivosť… Preto dnes viem, že pomenovať veci, pomenovať to, ako sa cítime, je dôležitejšie ako zanechať dobrý dojem v niekom, kto už o nás aj tak mienku má alebo mu to je jedno. V tomto treba byť sebeckí. Keď už nič iné, aspoň si uľavíme.
Príliš analyzujeme
Niekedy sa ž príliš snažíme pozerať na veci z ezoterického, teda duchovného hľadiska. Až tak, že ich prekombinujeme. Ale jediná pravda je v tých emóciách. V tom, že im dovolíme prejaviť sa. Že ich priznáme. Až tak sa z nich poučíme a oni sa potom postupne prestanú ku nám vracať. Potlačené emócie nás valcujú a oberajú o slobodu. Čím viac ich potláčame, tým viac sa derú na povrch. Naopak, prejavené skutočné emócie nás uvoľňujú a privádzajú k sebe samým. K osobnej slobode. S sebaúcte a rešpektu.
Základ je v detstve
Tomuto by sme sa vyhli, keby sme sa ako deti mohli zastať sami seba. Keby nám bolo dovolené prejaviť emócie, aj keď možno pre rodičov neboli príjemné. Preto ma tak potešila reakcia maminy z príbehu, ktorý popisujem. Jej dieťa má o jednu ranu na duši menej.
