Pustíme naše predstavy o nás samých. Prijmeme to, čo je a uvedomíme si, že bude musieť stačiť to, akí sme. Lebo iní byť nevieme a teda ani nemôžeme. Je to prijatie toho, že sme nikým a ničím. A všetko, čo sme si doteraz o sebe mysleli, boli len naše predstavy pochádzajúce z ega.
Každý z nás má aspoň raz v živote obdobie, kedy “padne na dno”. Keď zrazu nič z toho, čo sme robili, zažili, cítili, naučili sa…, nemá zmysel.
Niekto to volá “Temná noc duše”.
Tento stav trvá rôzne dlho. U niekoho pár dní, u niekoho mesiace… Dobrá správa je, že ako všetko, aj toto má svoj koniec.
Čo to vlastne je? Čo sa to s nami vtedy deje?
Prichádza zväčša nenápadne. Môžeme sa cítiť “len unavení”, čo je v podstate bežné. Tá únava však neprechádza a napriek pravidelnému a poctivému oddychovaniu sa stupňuje a pridajú sa k nej negatívne myšlienky. Zrazu máme pocit, že čokoľvek sme v živote urobili, bolo na nič, že nič nemá zmysel a že náš život je jeden veľký omyl. Nemáme chuť ani potrebu niečo vytvárať, lebo nám to príde zbytočné. Je to doslova konfrontácia samého so sebou a s vlastnou ničotou. Alebo našou temnotou, ak chcete. Tým, že v tomto období sa vnímame len z tej horšej stránky a už v ničom nevidíme zmysel, máme pocit, že naše vzťahy, práca, financie…, jednoducho všetko, čo žijeme, je jeden veľký omyl a klam. Bolesť je o to horšia, že sme v tom sami. Toto sa nedá pomenovať, popísať, zdieľať… Ten pocit prázdnoty napriek všetkému, čo sme vybudovali a dosiahli, napriek tomu, čo máme sa zdá byť skutočne nepochopiteľný. Často nevidíme východisko a máme chuť to všetko ukončiť. Áno, až sem nás tento stav môže doviesť.
Je to potreba zmeniť vnímanie seba samého, prijať sa taký, aký si
Dôvod, pre ktorý sa takto cítime, je dočasné zastretie seba samého, iba zastretie, lebo duša, teda MY- sme tam stále. MY totiž nemôžeme nebyť… Život/Duša sú nesmrteľné. To, čo umiera, je naša predstava o nás. Naše ego. Naše programy. Lenže to my v tej chvíli nevieme a preto máme chuť to vzdať. Pretože sme príliš naviazaní na to, kto sme, akí sme, čo si o nás myslia ostatní… Stotožnili sme sa s vlastnými predstavami o sebe samých.
Prečo sa to stane?
Tento stav často príde po poznaní alebo zažití niečoho úžasného, Pravdy, Božstva, uvedomenia, úspechu… Keď pochopíme, aké je všetko jednoduché a krásne, keď sa nám naozaj darí, keď vnímame len tu a teraz a sme šťastní… A často aj tak trochu nepokorní. Máme pocit, že sme pochopili všetko a už sa na tom nič nezmení. Sme vtedy často “vystrelení” a je to stav, ktorý nie je neutrálny. A teda sa musíme dostať späť do rovnováhy… Je to blbé, viem… Ale dualita je dualita… A my máme stále tendenciu posudzovať a rozdeľovať situácie na dobré a zlé. Hodnotiť ich. Keďže žijeme v dualite, správame sa duálne a musí prísť vyrovnanie energií, tak nie sme schopní si tento stav udržať a logicky príde stav nepohody, smútku, nekomfortu a pocitu, že sme zlyhali. Teda opak toho, čo sme zažívali pred tým. Nemôžeme to ovplyvniť. Deje sa to samo.
Ako z toho von?
Noc je najtemnejšia pred svitaním, čiže keď už fakt nevládzeme a nevidíme svetlo na konci tunela, príde uvedomenie, že s tým aj tak nevieme nič urobiť a ani nemáme silu. Vtedy sa zmierime s tým, akí sme. Pustíme naše predstavy o nás samých. Prijmeme to, čo je a uvedomíme si, že bude musieť stačiť to, akí sme. Lebo iní byť nevieme a teda ani nemôžeme. Je to prijatie toho, že sme nikým a ničím. A všetko, čo sme si doteraz o sebe mysleli, boli len naše predstavy pochádzajúce z ega. Z potreby byť lepší. (Potreba byť lepší=neprijatie seba samého).
Čo funguje? Ako to prežiť? A možno tomu aj predísť?
Je dobré si uvedomiť, že pre náš ďalší rast je takáto fáza nevyhnutná a nebojovať s tým, neísť proti prúdu, jednoducho to prijať. Moja osobná skúsenosť je, že čím menej sa snažím to zmeniť, tým rýchlejšie to skončí. A samé. Bez môjho pričinenia. Tu okrem prijatia nefunguje nič iné. Deje sa to samo. Dá sa povedať, že ako to prišlo, tak to odíde.
Rastieme cez bolesť
A toto je fáza duchovného rastu. Môže, ale nemusí prísť viackrát za život. Dôležité je nestotožniť sa s tým. Nechať, nech sa to deje. Skúsiť to pozorovať ako film, ako príbeh niekoho iného. Lebo to skutočne nie sme my v svojej podstate. Ako Duše sme jedineční a dokonalí. To, čo je nedokonalé, je naše ego a programy.
(Moje) Dôležité uvedomenia na záver
Je to fáza duchovného rastu, nedá sa tomu vyhnúť.
Je to prostriedok na zničenie ega a egoizmu
Uvedomíme si, že nemusíme byť lepší
Že sme dobrí takí, akí sme
Že práve to, akí sme, je dar
Že nič viac netreba
Až vtedy príde úľava, rozbrieždi sa a my sa opäť postavíme do vlastnej sily. Bohatší o poznanie a pokoru voči sebe samému aj Životu.
Ak tomu chceme predísť, snažme sa udržať si stav vnútornej neutrality. Nenechať sa uniesť domnelým úspechom alebo neúspechom. Nehodnotiť, iba prijímať to, čo je. Lebo práve to, na čom si „uletíme“, nás potom hodí dole… Do temnoty (kvôli rovnováhe).
