Začať treba u seba. Najprv sa my sami musíme cítiť rovnocenne. Dospelo. Nepovyšovať sa a ani neponižovať. S vďakou, láskou a rešpektom k rodičom, ale hlavne k sebe...
Odpoveď je jednoduchá…
My sami sa pri nich necítime byť dospelí a rovnocenní. Často sa bojíme prejaviť, z lásky, úcty a vďaky… A hlavne preto, lebo si uvedomujeme, že ich potrebujeme (na stráženie a podobne).
Je to v nás hlboko zakorenené… Keď si to však uvedomíme a získame rešpekt voči sebe samým, tak aj postoj rodičov sa zmení.
Naše dieťa to vníma a nerobí mu to dobre
Takýto “vzťah” robí zle aj našim deťom. Lebo vidia svojho rodiča, ktorého rešpektujú, v polohe “dieťaťa”. A týmto vytvárame dieťaťu zmätok, stráca svoju stabilitu a dôveru v nás. A my sa tiež cítime pred vlastným dieťaťom nedostatočne. Ako nás má rešpektovať, keď vidí, že aj nás stále niekto napomína a nerešpektuje? Že naša sebaistota končí pred dverami našich rodičov?
Už sme dospelí
Ak chceme, aby nás naši rodičia rešpektovali ako rovnocenných, zvlášť, keď už máme vlastné deti, je potrebné začať sa správať dospelo a prestať byť ich dieťaťom. Táto zmena musí v prvom rade prebehnúť v nás. Ak sa my sami cítime byť dospelí, rešpektujeme sa a sme v súlade s tým, čo chceme a čo žijeme, automaticky dávame potrebnú úctu aj svojim rodičom, bez ohľadu na to, akí boli alebo sú. To znamená, že sa pred nimi neponižujeme, ale ani nepovyšujeme. Kým sa však správame stále ako ich deti, teda, potrebujeme ich pomoc a očakávame, že nám splnia nejaké naše potreby, tak aj oni sa k nám prirodzene stále správajú ako k deťom.
Začať treba u seba
Najprv sa my sami musíme cítiť rovnocenne. Dospelo. Nepovyšovať sa a ani neponižovať. S vďakou, láskou a rešpektom k rodičom, ale hlavne k sebe…
