Prijatie je cesta k slobode. K naozajstnej vnútornej slobode. Keď prijímame a nehodnotíme, nič nás netlačí, neomína a netrápi, lebo nevytvárame odpor (negatívnu emóciu).
Napísať tento článok som sa rozhodla na základe vlastného uvedomenia o tom, ako vnímam jeseň. Milujem toto ročné obdobie, keď je slnečno a sucho. Ale vadí mi, keď prší. Keď je mokro a blato. A aj v súvislosti s „dušičkovým“ obdobím som sa zamyslela nad tým, akí vlastne sme a ako milujeme. Ako vnímame život a situácie, ktorými prechádzame. Že často si uvedomíme, čo sme mali, až keď o to prídeme. Vtedy nám zrazu nevadí temnejšia strana toho či onoho. Už to vnímame ako celok. Možno by bolo lepšie začať milovať a nepodmieňovať už teraz, nie až keď je „neskoro“.
Milujeme podmienečne
Je to tak. Keď je dobre, keď nám situácia/človek vyhovuje, tak milujeme, keď sa niečo kazí, tak sa hneváme a láske sa vzďaľujeme…
Už sme si odvykli, alebo sme možno zleniveli, každopádne, neradi sa stretávame s bolesťou a sklamaním. Neradi niečo “riešime”. Chceme sa mať iba dobre, ale zabúdame, že práve cez tieto „boľavejšie“skúšky sa dostávame bližšie k sebe.
Ale my si radšej vyberáme jednoduchšie riešenia. Lipneme na svojich predstavách o tom, ako by niečo malo byť. A keď nie sú splnené naše predstavy, tak sa cítime byť oklamaní, ukrivdení, sklamaní… A radšej sa sa vzdávame s pocitom obete, akoby sme mali situácii čeliť a nájsť v nej odkaz pre seba. Neprijímame život ako celok, ale delíme ho na dobrý a zlý stav. V skutočnosti teda odmietame to, čo zároveň milujeme.
Všetko v našom živote má svoje pre aj proti
Žijeme v dualite. Deň a noc. Slnko a mesiac. Leto a zima. Svetlo a tma. Všetko je v neustálom pohybe. Nedá sa teda očakávať, že bude len dobre, že situácia ostane nezmenená. Takisto ale nebude stále zle. Aj to sa zmení. Dobrému vždy predchádza zlé a zlému zas dobré, teda takto je to z pohľadu duality. Lebo z pohľadu celku sa nedeje ani dobre ani zle. Len sa deje. Je pre nás veľmi dobré uvedomovať si to v akejkoľvek situácii, v ktorej sa nachádzame. Toto je v skutočnosti cieľ, ku ktorému sa snažíme všetci dostať. Do úplného prijatia, teda bezpodmienečnej lásky. To, že niečo neprijímame, vieme rozoznať podľa toho, aké emócie v tej situácii cítime. To je náš indikátor.
To je krásna teória, ale ako to funguje?
Napríklad milujeme vodu v lete, plný bazén chladivej vody, ktorá nás osvieži. To áno, to môžme. To dokonca vyhľadávame. Ale vadí nám, keď prší. Alebo nedajbože, keď sa vyleje rieka, vytopí nám dom alebo nám iným spôsobom skomplikuje život. Vtedy ju až nenávidíme. A pritom je to stále tá istá energia vody, po ktorej prahneme v lete, keď sa chceme schladiť.A takto je to so všetkým.
Aj s nami samými. Tiež máme svoje temnejšie stránky a občas ich aj ukážeme. Neradi si to pripúšťame, máme na svoje správanie veľa ospravedlnení, ale je to tak. Nie sme vždy len dobrí. Napriek tomu túžime byť prijatí a milovaní takí, akí sme.
Alebo náš partner. Býva láskavý a milý, stará sa o nás, ale občas má svoje dni, respektíve vlastnosti, ktorí sa nám nepáčia a vyčítame mu ich. Hnevá nás to. Nepáči sa nám to. Vyčítame mu to, teda, vytvárame odpor voči jeho druhej strane a zabúdame pritom, že stále je to on. Stále je to tá istá energia človeka, ktorý nás dokáže urobiť šťastnými. Čo vtedy urobíme? Prestaneme ho milovať na tú chvíľu? Milujeme ho len v tej peknej, pre nás prijateľnej, podobe? Tiež túži po absolútnom prijatí ako my.
Milujem a bodka. Nie milujem, ale…
Bezpodmienečná láska je o tom prijať seba aj všetko okolo nás, tak ako to je. So všetkým, čo k tomu patrí. V dobrom aj zlom. So svetlou, aj temnou stránkou.
Buď milujem alebo odmietam. Nedá sa to oddeliť. Nielen v dobrom. Ale ako celok. Ak niečo nevnímame ako celok a vyberáme si len jednu časť, vytvárame odpor. Odpor voči tej časti, ktorá sa nám nepáči. Čo si však neuvedomujeme je, že vytvárame odpor (odmietame) aj k tej krajšej časti. Lebo stále je to tá istá energia.
To, čo nám nevyhovuje, je pre iného darom
Práve kvôli dualite nám nie je ukazovaná len tá, pre nás, svetlá stránka. Potrebujeme zažívať aj tú “negatívnu”. Pohľad na to je subjektívny. To, čo nám nevyhovuje, alebo škodí, je inému na prospech. Je to uhol pohľadu a momentálnej situácie, ktorú žijeme. A aj tá sa môže rýchlo zmeniť a možno by sme neskôr uvítali práve tu druhú, doteraz odmietanú časť. Práve preto, že nikdy nevieme, čo nás čaká, by sme sa mali vzdať predsudkov a hodnotenia.
Nie sme iní, aj nás sa to týka
Každý z nás túži byť milovaný taký, aký je. Vo svojej celistvosti. Ak chceme tento stav dosiahnuť a byť milovaní, nie súdení a odmietaní, začnime od seba. Učme sa prijímať v prvom rade seba, takých, akí sme. Neodmietajme svoju temnú stránku. Lebo aj ona k nám patrí. Je našou neoddeliteľnou súčasťou. A postupne sa naučme všetko okolo nás vnímať a prijímať v celistvosti. Tak ako to je.
To, čo odmietame, to sa ukazuje
Nech sa deje čokoľvek, nedeľme to na dobré a zlé. Nehodnoťme. Lebo stále je to jeden celok, jedna energia, len z opačnej strany. Keď prestaneme odmietať opačnú stranu toho, čo milujeme, prestane sa nám ukazovať. Lebo v prijatí ju síce vnímame, ale nevyvoláva v nás emócie. Ukazuje sa nám len to, čo nemáme prijaté, voči čomu vytvárame odpor. Odpor v zmysle, že tam máme emóciu, spravidla negatívnu, ktorú cítime na celom tele. A práve táto emócia nás vzďaľuje od lásky a slobody ako takej. Len ten, kto prejde temnotou, môže uvidieť svetlo.
