Ak nie sme ochotní odpustiť, v skutočnosti dávame moc nad našimi emóciami do rúk toho, kto nám ublížil, stávame sa jeho otrokom. Lebo zakaždým, keď si na neho spomenieme, tak cítime hnev, sklamanie, bolesť...
Dnes som sa trošku rozpísala ?, ale cítim, že je to potrebné ?
Odpustiť = nechať ísť.
Ale ako?
To, že potrebujeme niekomu niečo odpustiť, znamená, že nám bolo ublížené. Alebo aspoň naším pohľadom. Všetci sa dívame na situácie z pohľadu svojich zranení, teda ega. To, čo pre mňa môže byť veľká krivda, pre vás by mohlo byť zanedbateľné a naopak. Tieto pocity sú subjektívne.
Úplne prvým a zásadným krokom je CHCIEŤ ODPUSTIŤ. Už touto myšlienkou spúšťame v mozgu nový proces. Je to začiatok.
Keď nám niekto ublíži, prechádzame určitými štádiami:
Ublíženie – cítime sa dotknutí, sklamaní, zradení, ubolení… tieto pocity sú samozrejme na mieste. Nemá význam ich potláčať. Precíťme ich. Nebojujme s nimi.
Hnev – ďalšia fáza. Vykričme to zo seba, doprajeme si aj túto úľavu.
Pochopenie – keď prejde prvý nápor sklamania a hnevu, je priestor na to, aby sme sa pozreli na situáciu aj z druhého pohľadu. Pohľadom toho, kto nám ublížil. Je dôležité mať nadhľad a pozrieť sa na to bez našich emócií, bez nášho ublíženia. Pohľadom nezainteresovaného človeka. Byť objektívny. Vtedy máme šancu dôjsť k porozumeniu. Pochopeniu celej situácie. Lebo žiadna situácia nie je ani dobrá ani zlá. My jej dávame nálepku. Pohľadom našich zranení. Teda ega. Keď začneme nad situáciou rozmýšľať pohľadom toho druhého, vypíname ego. Pohľad zhora nám dáva možnosť vidieť situáciu tak, ako je. Naozaj je. Nie tak ako ju vnímame my. A takto sa rýchlejšie dostaneme k stavu, že sme schopní odpustiť. A keď budeme úplne úprimní, uvedomíme si, že ani nie je čo odpúšťať. Ale to už je ďalší krok.
Prijatie a poďakovanie – nečakané? Nemožné? Možno áno, keď však zodpovedne a čestne urobíme tretí krok, dospejeme k prijatiu. Ak sa na to pozrieme z dlhodobého hľadiska, tak vidíme, že všetko zlé je na niečo dobré a teda aj situácia, kedy nám bolo ublížené, nám nakoniec niečo dobré priniesla. A za to by sme mali byť vďační. Za lekciu. Za novú skúsenosť. Za to, že už to máme za sebou. Čokoľvek, čo nás tá situácia, ten človek naučil.
Keď budeme na sebe neustále pracovať, fázy ublíženia a hnevu takmer nebudeme vnímať, a keď tak len chvíľkovo. Pretože sa automaticky dostaneme do štádia pochopenia a prijatia. Budeme sa vedieť pozrieť na situáciu aj tým druhým pohľadom. Vypneme ego. A uvidíme to z nadhľadu.
Nejde to hneď
Netlačte na seba. Nečakajte zázraky na počkanie. Je to práca. Ale s úžasným výsledkom. Nezabúdajme, že odpustenie prináša úľavu nám. Liečime a uzdravujeme seba. Ak nie sme ochotní odpustiť, v skutočnosti dávame moc nad našimi emóciami do rúk toho, kto nám ublížil, stávame sa jeho otrokom. Lebo zakaždým, keď si na neho spomenieme, tak cítime hnev, sklamanie, bolesť… to všetko sú emócie, ktoré nás k lepšiemu životu neprivedú. Netreba ich popierať, ale ani ich v sebe živiť. Nechajme teda odísť staré krivdy a bolesti. Nič, okrem záťaže a trápenia nám neprinášajú. Skúsenosť už máme a to ostatné je nepodstatné, lebo je to minulosť.
