To, čo popierame a potláčame, to sa derie na povrch.
Každý z nás, či žena alebo muž, je formovaný svojimi rodičmi, svojim detstvom. To nás výrazne ovplyvňuje aj vo výbere partnera. O čo viac sa bránime a snažíme nájsť partnera, ktorý je iný, ako náš otec/mama, o to viac stretávame práve ich, len v mladšom vydaní. Prečo je to tak?
Myslím, že najväčšou príčinou je to, že nemáme svojich rodičov prijatých takých, akí sú. Že riešime/vyčítame/obviňujeme ako žili, čo robili a nerobili, ako sa správali atď. A práve preto, aby sme pochopili a neriešili životy iných, si do života pritiahneme presne to, čo odcudzujeme.
Nie je našou úlohou hodnotiť a súdiť. Ale naučiť sa prijímať. Čokoľvek vnímame, vnímame zúženou optikou vlastných zranení. Teda, nevidíme celý príbeh, každú emóciu, ktorú prežívali naši rodičia alebo ľudia, ktorých hodnotíme. Vidíme len tú časť, ktorá s nás dotýka. Ktorá nás teší alebo zraňuje, ale nie je to komplexný pohľad na situáciu. Tak ako nechceme, aby nás raz hodnotili naše deti, nehodnoťme ani my našich rodičov. A ak v našom partnerovi vidíme jedného zo svojich rodičov, skúsme otvoriť srdce, odpustiť im to, čo im zazlievame. Potom sa nám nestane, že budeme žiť presne tak ako naši rodičia a nebudú sa nám diať veci, ktorým sa tak veľmi snažíme vyhnúť. Lebo to, čo popierame a potláčame, to sa derie na povrch. Nevedome tomu dávame pozornosť a tým si to priťahujeme do života.
