Ako vo všetkom, aj tu je dobré mať rovnováhu. Nenechať sa ovládať, ale zároveň neodmietať. V oboch prípadoch sa nám totižto začnú diať práve opačné situácie, ktoré nás donútia zmeniť postoj a prístup.
Žijeme v dobe, kedy sme zahltení technológiami a rôznymi vymoženosťami. Doslova zahltení. Stále sú nám podsúvané nové „vychytávky“, bez ktorých sa nezaobídeme, ktoré „určite musíme mať“. Sú ľudia, ktorí sa už bez nich vôbec nezaobídu a sú ľudia, ktorí ich absolútne odmietajú.
Moderná technika je tu na to, aby sme ju používali
má šetriť náš čas a pomáhať nám. Vďaka nej získavame priestor a čas na veci nehmotné. Aby sme sa mohli venovať sebe, priateľom, rodine. Nie všetci to však takto vnímame. Ušetrený čas často využívame na naháňanie sa za ďalšími hmotnými vecami. Tým sa akoby stráca význam tejto pomoci. Nemali by sme sa stať jej otrokom. Keď začneme na niečom lipnúť (nevieme si bez toho život predstaviť), stávame sa na tom závislí a to nás oberá o slobodu. Lebo sa bojíme, že o to prídeme a už nič nebude ako pred tým.
Opačný extrém
Niekto naopak tvrdošijne odmieta akékoľvek vymoženosti a technológie, alebo ich používa len nevyhnutne. To je v poriadku, pokiaľ to už nie je z pozície pohŕdania a poučovania tých, ktorí konajú inak. Lebo aj tento postoj je lipnutie. Lipnutie na tom, že „Ja nebudem otrokom niečoho. Ja som iný. Berte si zo mňa príklad.“ Nie je tam prirodzené plynutie. Ako vo všetkom, aj tu je dobré mať rovnováhu. Nenechať sa ovládať, ale zároveň neodmietať. V oboch prípadoch sa nám totižto začnú diať práve opačné situácie, ktoré nás donútia zmeniť postoj a prístup.
Je to naša komfortná zóna
V skutočnosti sa bojíme vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Pretože sme si na niečo zvykli a akákoľvek zmena by nás nútila vymyslieť iný spôsob, ako niečo robiť a podobne. A to už sa nám veľmi nechce. Zvykli sme si, že všetko nejako funguje a začíname na tom lipnúť. Už sme zleniveli. To je nevýhoda toho, ak niečo preženieme a namiesto toho, aby sme využili potenciál danej veci, sa staneme na nej závislí a nevyužívame získaný čas na vlastnú kreativitu.
Stávame sa lenivejší
Vďaka moderným technológiám lenivieme. To som si uvedomila už dávno pri používaní mobilného telefónu. V minulosti som vedela veľa telefónnych čísiel naspamäť, dnes viem len dve. A takto by som mohla pokračovať. Začali sme sa príliš spoliehať na to, že máme nejaké pomôcky. Prestali sme využívať vlastné schopnosti. V skutočnosti sme odovzdali svoju moc „niečomu“.
Bez akých HMOTNÝCH vecí si neviem svoj život predstaviť
K tomuto zamysleniu ma priviedol fakt, že keď vypadne elektrický prúd, tak som ako odrezaná. Úplne mimo komfortnej zóny. Na ten elektrický prúd je naviazaných toľko vecí a spotrebičov…. Všetko, čo doma mám, akékoľvek hmotné veci, používam. Je pravda, že keby som sa mala čohokoľvek vzdať, do istej miery by mi to skomplikovalo život. Zároveň som si uvedomila, že UŽ by ma to nezruinovalo. Že by sa síce isté veci zmenili, ale nie je to žiadna tragédia. Stále sa dá oprať v rukách, s ľuďmi sa stretnúť osobne atď. Lebo v skutočnosti sa viem zaobísť bez čohokoľvek. Jednoducho, prispôsobím sa situácii. Ale nebolo to tak vždy. V minulosti som mala potrebu zaháňať vnútorný nepokoj hmotnými vecami.
Sú to len vonkajšie podnety
Uvedomila som si, že už na veciach nelipnem. Lebo to, na čom lipneme, od nás odchádza a máme toho nedostatok. To je pre mňa veľká vec, veľké poznanie. Prišlo to postupne a prirodzene. Pre svoje šťastie a spokojnosť už nepotrebujem podnety z vonku. Žila som tak, mala som potrebu obklopovať sa hmotou. Od vecí na oblečenie až po domácich pomocníkov. Potrebovala som všetko. Chcela som všetko, alebo takmer všetko. Dnes sa teším z toho, čo mám a som za to vďačná. Ale môj prístup je iný. Beriem to tak, že môžem, ale nemusím. Oslobodzujúci pocit. Teraz je pre mňa dôležité to, čo cítim vo svojom vnútri.
Využime potenciál tejto doby vo svoj prospech
Nepíšem to preto, aby sme sa vzdali komfortu, ktorý máme. Ale kvôli uvedomeniu. Často sme takí ponorení do hmotných vecí, že nám uniká to, čo je dôležité. MY. ŽIVOT ako taký. Všetko, čo sme vymysleli, sme vymysleli preto, aby nám to uľahčilo život, aby sme to používali a získali viac času pre seba, na to, čo je naozaj dôležité. Nie preto, aby sme sa toho stali otrokmi a prehnane lipli na tom, čo máme a čo musíme mať. Zoberme si to, čo potrebujeme. Naučme sa využívať potenciál tejto doby vo svoj prospech, ale nedajme sa ňou využívať. Využívať v zmysle „krysích pretekov“, teda neustálou potrebou novšieho a novšieho modelu niečoho „bez čoho určite nemôžeme žiť“ a čo si v skutočnosti ani neužijeme. To ako žijeme, je naša osobná zodpovednosť, nie zodpovednosť tejto doby.
